Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Nemá zmysel o tom diskutovať: BBC je Olympom medzi verejnoprávnymi televíziami. Potvrdzujú to aj mimoriadne kvalitné televízne série, ktoré BBC vyprodukovala v ostatných rokoch, pričom veľkej popularite sa teší hlavne extravagantný Sherlock, a to pikantne aj u nás, kde si ho len málokto pozrie „legálne“. Skromne v jeho tieni sa ale krčí ďalšia séria s názvom Wallander. A hoci sa nepohráva s formou až tak veľmi ako Sherlock, jej posolstvo je oveľa dôležitejšie.
Sherlock stavia na dnes už klasickej žánrovej premise o detektívnej práci, ktorá je šialene zaujímavá a plná podnetov. Reviduje ju spôsobom rozprávania, narábaním s kultúrnymi odkazmi a prácou s postavami. Wallanderov prístup je sympatický tým, že je antitézou amerických seriálov typu CSI. Zobrazuje práve to, čo väčšina kriminálok rozprávkovo vynecháva alebo ukazuje iba v náznakoch – obyčajnú ľudskosť.
Stret so zlom pridlávi každého
Kurt Wallander je švédsky kriminalista a introvertný chlap v kríze stredného veku. Dokáže sa detsky usmiať, no jeho tvár je poznačená ranami života; práca pre políciu mu zničila život. Dobre si to uvedomuje, ale nedokáže existovať bez nej. Kontakt s okolím mu vysáva sily, háda sa s neschopnými kolegami, pohľad na obete násilia v ňom vyvoláva ľútosť a pozostalí zase výčitky svedomia. Pre ľahké depresie a večné premýšľanie nedokáže normálne spávať. Zobúdza sa v kresle s otvorenou fľašou vína. Neholí sa, má kruhy pod očami a terorizuje ho časté vyzváňanie telefónu. Je čímkoľvek, len nie typickou predstava filmového hrdinu, čo vyrieši každý prípad.
Dokonca aj to, že si nikdy nezmení otravnú melódiu na telefóne, odzrkadľuje jeho osobnosť: prenasledovanie vrahov, pedofilov alebo náboženských fanatikov ho dlhodobo gniavi, uvedomuje si však, že ide o poslanie, ktoré ho osudovo priťahuje a s ktorým by sa najradšej vyrovnal úplne sám. Kriminalistike preto obetuje dobré vzťahy s rodinou aj časť samého seba – bez ohľadu na to, že pre svoju prácu nemá tie najlepšie predpoklady a nevyhnutnosť jeho obete je z pohľadu diváka diskutabilná. Každý robí chyby.
Skvelý Branagh
Wallander sa po dvoch rokoch vracia na televízne obrazovky treťou (a neskôr aj štvrtou) sériou pre mimoriadne pozitívne ohlasy kritikov aj divákov. Nie je mi známe, či ho do svojho vysielania znova zaradí aj Česká televízia, no bola by nepochybne škoda ignorovať jeho pokračovanie. Obzvlášť, keď si dokázal udržať doterajší vysoký štandard.
Jeho najsilnejším pilierom je pritom znova účinkovanie fantastického Kennetha Branagha. Známy odborník na diela Williama Shakespeara „redefinuje seriálové herectvo“, ako neraz zaznieva v diskusiách, a prepožičiava postave Kurta Wallandera nebývalú osobnú hĺbku. Čo je dôležité najmä v súvislosti s tým, že kriminálne zápletky sú v prípade tejto televíznej série iba dômyselnou kamuflážou psychologických portrétov. Podriaďujú sa im ako ideová náplň, tak aj jej remeselné spracovanie.
Keď sa v prípadoch zrkadlí psychika hlavnej postavy
Nech švédsky kriminalista rieši akýkoľvek prípad, prezrádza nám to niečo o jeho povahe – či už ide o otvorené rany z minulosti, oddanosť poslaniu alebo problematický vzťah k partnerkám, otcovi a dcére. Dielo z produkcie BBC tak získava na „seriál“ skvelú komplexnosť a neskĺzava ku gýčovej doslovnosti. O myšlienkach postáv sa nedozvedáme z prázdnych rečí, ale reálnych skutkov.
Apel na psychologický rozmer poznačuje aj detektívne zápletky. Divák, ktorý Wallandera sleduje predovšetkým pre lúštenie záhad, teda nemusí odchádzať intelektuálne uspokojený. Háčik spočíva predovšetkým v tom, že kým väčšinu informácií o fabuli objavujeme spolu s hlavnou postavou, tvorcovia niekedy ku koncu obrátia perspektívu, alebo nám iba poskytnú dostatok indícií na to, aby sme rozlúštil záhadu aj sami, a tak potom hodnú chvíľu čakáme, než nás kriminalista dobehne. Tvorcovia využívajú tradičný žánrový postup nie preto, aby ohromili brilantnosťou mysle, ale aby sa divák mohol sústrediť na dopady vyšetrovania na ľudí. Šokujúce zvraty a nadpozemské schopnosti patria šestákovým románom. Kurt Wallander je iba človek s dedukciou bežného smrteľníka.
Dokonca platí, že ak si zvykneme na tento model, vnímame ako slabšiu chvíľku okamihy, keď vnútorný svet ustupuje v prospech, povedzme, konšpiračnej zápletky časti s názvom The Dogs Of Riga. Aj napriek tomu séria nefunguje iba v sémantickej, teda nič extra neriešiacej a neobmieňajucej rovine. Semioticky zaujímavé je na nej práve skladanie povahovej mozaiky vyšetrovateľa.
Severský chlad
Nečakane dobrá je práca série s prostredím Švédska, v ktorom sa odohráva. Väčšina častí sa bez ostychu a politickej korektnosti dotýka citlivých problémov krajiny, či už ide o prisťahovalectvo alebo rozpoltený prístup severanov k náboženstvu. Chladná a odťažitá Škandinávia teda nie je len prázdnym manierou, ale skutočným a originálnym priestorom, ktorý vplýva na to, čo sa deje na obrazovke.
Vidieť to aj na častých lyrických záberoch krajiny, ktoré definujú náladu každej zo snímok a skladajú malú poctu tradičnej severskej kinematografii. Evokujú opustenosť človeka v ťažkých okamihoch života a významne prispievajú k budovaniu povahy príbehu, sčasti postavenom práve na estetike melancholického. (S trochou nadhľadu tiež prispievajú k zlepšeniu inak štýlového product placementu automobilovej značky Volvo, ale to už je trochu iná téma.)
Je nutné spomenúť aj bystrú prácu s mizanscénou či rámovaním záberov. Zábery spoza okien, stromov a iných prekážok jednak podčiarkujú spomínanú osamelosť a jednak budujú pocit ohrozenia. Postavy sú často zobrazované v úplnom rozpore s našou predstavou o tom, ako by sme ich chceli v danom okamihu vidieť: buď sú snímané z diaľky, čo značí zraniteľnosť a navodzuje pocit, že nášho favorita neustále niekto sleduje, alebo ich vidíme v polodetailoch práve vo chvíľach napätia, takže nevyhnutne očakávame blížiaci sa úder odzadu. Nádherné je, že väčšinou k ničomu nedôjde. A ak náhodou áno, efekt je šokujúci.
Čo hovorí Wallander o nás?
Wallander je vo výsledku ideálnou protiváhou k oddychovému svetu bežných kriminálok – potrebným pripomenutím, že vyšetrovanie zločinov nie je zábavnou hrou, ale zápasom s bolestivými stránkami bytia, ktorým sa pre dobro duše vyhýbame. Zostarnutý Kurt Wallander neoplýva ani geniálnymi schopnosťami, ani zázračnými výdobytkami techniky. Miesto toho vkladá do boja za spravodlivosť celý svoj život, bojí sa svojich chimér a v úsudku často chybuje. Necháva sa leptať žieravinou ľudských pokleskov v nádeji, že robí správnu vec. A nezostáva mu nič iné, ako dúfať, že obetovanie vlastného šťastia pre vyššie ciele by niekedy mohlo stáť za to. Nejde totiž o uspokojenie ega, ale o ľudskú dôstojnosť.
Pozn.: Článok bol pred časom uverejnený aj na portáli Serialy.sk. Na Metalopolise vychádza s niekoľkými úpravami.
Jednočlenný projekt Kanaďana Jocelyna Galipeaua už dlouho vzývá raně osmdesátkový heavy metal a v současné vlně zájmu o kovové retro může být jeho nové album zajímavým tipem, pokud ovšem snesete, že umělcův pěvecký výkon dokáže občas mírně zatahat za uši.
Pro mě zásadní objev na slovenské scéně a to nejen v neotřelých nápadech, ale i v přístupu k tvorbě v rámci black a death metalu. Korunováno skvostným zvukem ze studia Pulp. A ano, máme v tu zpoždění v tom objevování. Asi rok.
Má to niekoľko dobrých nápadov, ale celkovo mi tu chýba akákoľvek ambícia. Je to celé uponáhľané, miestami aj dosť blbučké, herci žiadna sláva - skrátka taká spotrebná hororová jednohubka. Za návštevu kina to nestojí. 5/10, možno 6/10.
Naprosto unikátní slovenský projekt tematizující aktuální společenská i politická témata. Hudebně založený na žánrové hravosti kombinující alternativní rock, mathrock, jazzové elementy i postpunk.
Kytarista HIPPOTRAKTOR Sander Rom se svou druhou skupinou prezentuje zvláštní rockovou alternativu s nervózní atmosférou a funky prvky. I tvrdší a melodické polohy se objeví. Možná jen pro omezený okruh posluchačů, neboť to smrdí inspirací Mike Patonem.
Mexická odpověď na AMARANTHE. Je to trochu ostřejší, v základu více do deathu, téměř bez čistého mužského zpěvu a méně chytlavých melodií, ve kterých má zase navrch Mörckova parta. Ale je to dobré.
Jak může znít doom metal s blízkovýchodními vlivy, když se urve ze řetězů a nabere na rychlosti a progresi, to ukazuje v Londýně sídlící parta kolem výrazné zpěvačky Niny Saeidi. Tahle hudba nakopává zadele.